Keď na „bruťáckej“ dvadsiatke v Ružomberku hrali SUBURBAN TERRORIST, Tomáš (gitara, vokál) ma tak trochu prehováral, nech zájdem aj do Beluše. Pre chlapa, ktorý už na koncerty cestuje minimálne, je to svinsky ďaleko. Spojenie tiež len kadejaké železničné a vy viete, aké je po novom cestovanie vlakom u nás plné „dobrodružstiev“. Ale nehádzal som to pozvanie do koša, reku, uvidíme, je to až o šesť týždňov, ak budem mať chuť, dám si ešte jeden výlet, tentokrát veľmi pravdepodobne sólový a vlakom. Nejako v pondelok pred akciou som si povedal, dobre, ak z toho, čo na mňa lezie, bude chrípka či dačo podobné, tak nejdem, ak budem zdravý, idem. Za tri dni som to akosi zaplašil, tak som sa vo štvrtok zastavil na stanici – ak bude lístok na IC do Žiliny, idem, ak nebude, nedá sa nič robiť. 

Lístok bol, tým pádom nebolo úniku. V sobotu som mal pocit, že zdravie do dokonalosti pár percent potrebuje, ale vlastne som sľúbil, že prídem, nebudem za bájkara, lístky sa mi vracať nechce, hurá do diaľok. O štvrtej som bol v Beluši, prvýkrát v živote. Patrí medzi tri najväčšie obce na Slovensku, aj keď skôr ako obec mi Beluša pripadala ako sympatické a čisté mestečko s klasickým kulturákom, v ktorom boli prípravy na festival v plnom prúde. Ľudí zatiaľ neveľa, ale do spustenia koncertu bola ešte hodina, dalo sa čakať, že sála i predsálie sa budú plniť postupne. Keď sme pri tomto, výlet do Beluše sa oplatil už len kvôli stretnutiam s kamarátmi a známymi, niektorých som v tomto tisícročí stretol tuším prvýkrát. V kulturáku mal festival príjemného retro-ducha 90. rokov, keď to tu nejeden zo zúčastnených s podobnými podujatiami rozbiehal. Samozrejme teraz bolo všetko viac profi, tovaru v distrách oveľa viac... a vekový priemer návštevníkov bol tiež vyšší než kedysi.

Pár minút po piatej sa konečne spustilo hudobné hromobitie. Prievidzských STERCORE som tu videl už po druhý raz a tak ako v Košiciach, aj tu mali tak trochu smolu v tom, že boli koncertným otvárakom, to znamená, že hrali pre pár desiatok ľudí roztratených po sále. Pochopiteľne sa tým nenechali znechutiť, ísť sa skrátka musí vždy naplno, inak je za chvíľu po kapele, a svoj agresívny, väčšinou nasekaný deathcore do publika nasádzali fakt s chuťou. Vítal som hlavne oživenia v podobe rýchlych, často celkom melodických pasáží a dobré boli vokály, growlujúci frontman a vrieskajúci basák sa dopĺňali jedna radosť. Vokalista nešetril vďakou za pozvanie na už zavedenú akciu, pochválil aj publikum, aj keď to nepredviedlo nič mimoriadneho. Po tomto „náreze novej generácie“ ovládla pódiom ostravská pätica NAHUM, ktorá kormidlo otočila riadne proti prúdu času a hodila nás späť o štvrťstoročie a aj viac. S poctivým metalovým imidžom z dôb, keď z jedného rázcestia vyrazili na vlastné cesty thrash, death a black metal, zahrali nálož dravých, nadupaných skladieb, v ktorých o prvenstvo zápasili agresivita i ponurosť a death metal zľahka víťazil nad thrashom. V 1. polovici 90. rokov by NAHUM zasvietili aj popri takých KRABATHOR, a teraz v roku 2018 sa im oplatí dať šancu tiež, na nahrávkach je to takisto kvalitne zúriaci death/thrash.

Po tejto nádielke som vyšiel na vzduch, resp. do neďalekého podniku na kus reči s dávnym spolubojovníkom z Mortal zinu a ďalšími parťákmi, tak som nebol pri istých technických problémoch, ktoré predchádzali vystúpeniu lisabonských ANALEPSY. Takéto veci sa stávajú, navymýšľali sme kopu technických serepetičiek, aby ľudia z pódia dostávali to najlepšie, ale niekedy proste fajnová elektronika zavystrája. Táto udalosť sa postarala o časový sklz, ktorý tak trochu poznačil celý koncert, Portugalci však predviedli očakávanú mimoriadnu kvalitu, tam sa dalo len tak stáť, počúvať a usmievať sa, v ich hudbe je fakt niečo pre každého. Žiadna konzumná slamovačka, ale komplexný brutálny death metal, v ktorom sa síce vymláti aj kusisko slamy, hlavne je však plný virtuóznej hry všetkých nástrojov, pestrých temp od náklepov po „atmosféry“, nabitý temperamentom a kvalitnými extrémnymi growlami a výlevkami. Títo mladíci majú veľkú budúcnosť, už ich doterajšie nahrávky sú v kategórii „veľmi dobré veci“ a naživo sú ohromní, publikum sa konečne riadne odviazalo. Nastavenú latku rozhodne nepodliezli londýnski UNFATHOMABLE RUINATION, naopak by som povedal, že delikatesa, čo iné by sa aj dalo čakať od spolku, ktorý nakopal posedy už debutovým albumom a ako totálne neznáme meno. Prvýkrát som ich videl ešte v starej zostave s iným spevákom, ten od roku 2014 aktuálny, Ben Wright, má vo svojej košatej figúre uväznené stádo naozaj zúrivých dinosaurov a v Beluši ich vyvenčil dôkladne. Skladby z „Finitude“ i debutu sú skutočne strhujúce, technicky prepracovaný a zároveň divoko blastujúci brutal death metal s výbornými harmóniami, plus-mínus niečo, čo ma baví asi aj najviac. Myslím že práve počas ich vystúpenia sa v publiku prvýkrát objavili „veslári“, kotol celkovo divoký, UR sú skrátka veľká kvalita a jedna z tých skupín, ktoré scéna, na ktorej sa niečo nové a zároveň zmysluplné už možno ani vymyslieť nedá, potrebuje ako soľ. Loviť na hraniciach INTERNAL SUFFERING/DEFEATED SANITY a podobne je skrátka dobrý nápad.

Po cudzincoch prišiel opäť čas na niečo domáceho a réžiu bujarej zábavy death metalu chtivého obyvateľstva prevzali domáci organizátori SUBURBAN TERRORIST. Za mňa už roky jedni z popredných predstaviteľov súčasného slovenského kovu smrti v prvej skladbe tiež tak trochu zápasili s nie stopercentnou spoľahlivosťou vyspelej techniky, zopakovali ju potom v priebehu vydareného setu, počas ktorého zazneli v prvom rade skladby z veľmi čerstvého druhého albumu „Inhuman Breed“. Útočný, skôr priamočiary brutálny death metal, tak trochu newyorská škola mixnutá s európskym podaním žánru, to od nich neomrzí. Trochu sa mi zdalo, že starého kontinentu je v ich tvorbe teraz o čosi viac, uprieť sa to nedalo hlavne pri linke pripomínajúcej HYPOCRISY v časoch „Osculum Obscenum“. Počas ich setu prebehol aj krst novinky. Krstnými otcami boli Ďuro Haríň (ISP, SMA) a Lukáš „Bukáčo“ Polák z Hlukoskopu. Ten prekvapil kúzelníckym, priam až alchymistickým kúskom, také niečo sa nevidí každý deň. Vytvoril dymiaci elixír, ktorý sa tuším nikto neodvážil piť.

Oslávenci uvoľnili miesto pre hádam aj hlavnú hviezdu večera, právom uctievaných Holanďanov DISAVOWED. Amsterdamská päťka za osemnásť rokov existencie vydala zatiaľ len dva albumy a konečne chystá ďalší, každá jedna skladba od nich však patrí do zlatého fondu BDM. Skupina v aktuálnej zostave s rumunským bubeníkom a náhradníkom na gitarovom poste predviedla dokonalú smršť, nekompromisne ukrutnú a zároveň vysoko precíznu. Povesť jednej z najlepších živých bánd žánru majú nepochybne aj vďaka frontmanovi, šarmantnom a usmievavom džentlmenovi Robbemu Kokovi, ktorý popri guturálnych eskapádach stíhal žartovať „teraz zahráme pre dámy niečo pomalšie“, „chcete to rýchlejšie?“ Nemáte dosť? Tak ešte zrýchlime!“ (To bolo pred s ničím neporovnateľnou nakladačkou „Rhizome“.) Niekoľkokrát si skočil do publika, ktoré ho ponosilo po polovici parketu bez toho, aby tento „výlet“ nejako ovplyvnil jeho spevácky výkon, usporiadal súťaž v revaní medzi ženskou a mužskou časťou publika – „je mi ľúto, dámy, opäť sme vyhrali“. Jednoducho jazda, v ktorej sa našlo miesto i pre nové skladby, ku ktorým toľko, že čakám album hodný veľmi vysokých známok. Počas koncertu som si s miernym zdesením uvedomil, že ich vidím druhýkrát až po pätnástich rokoch, každopádne boli prinajmenšom rovnako dobrí ako vtedy v lome.

Pri Holanďanoch sa pridalo so stage-divingom, letcov bolo fakt slušne (po jednom výkone sa Robbe starostlivo pýtal, či ten chlapík, čo skočil na hlavu, je ok), pribudli i letkyne, medzi nimi blondínka v zľahka fetiš oblečku a v maske, ktorá sa potom na pódium vrátila ako basáčka rumunského tria CLITGORE. Mňa táto sexuplná verzia goregrindu väčšinou neberie (ale vždy lepšie než v súčasnosti také populárne umca-umca „kaka-kapely“), rumunské hudobné prasátko však bolo v podstate také „detsky zlaté“, s až nevinnou radosťou hrnulo vtipno-oplzlý chlievik a nehralo sa na nič extra. Growlujúci frontman gitarista, zvodne sa vlniaca basáčka, ktorá síce viac vrieskala do mikrofónu než hrala, ale hudobne to fungovalo, pre tanečníkov fajn a kto chcel skôr počúvať, našiel tam pomerne solídnu muziku, v ktorej bolo počuť, že tvorcovia vedia, o čom bol goregrind v časoch, keď išlo najprv o hudbu, až potom o kostýmy a „srandu“. CLITGORE boli šťastní za odozvu, mali aj slušný nadhľad „vieme, že tu znieme ako trojroční, ale mentálne máme naozaj tri roky“. Pre mňa príjemný záver skvelého hudobného večera, DEPRESY som už nestihol, ľudia určitého veku pred nocovaním v kulturáku dávajú prednosť možnosti odviezť sa čo najskôr do miest, kde majú kúpeľňu a posteľ, do ktorej zaľahnú ešte za pološera. Nočné rýchliky na Slovensku sú riadna archa Noemova (hádam do pol štvrtej trvalo, kým to všetko konečne začuchlo), to fakt stačí raz za dlhý čas, ale výlet do Beluše hodnotím jednoznačne pozitívne a každému ho odporúčam, „teroristi“ svoj festival robia dobre a so srdcom, držím im palce.